Založit novou webovou stránku nebo e-shopChci nový web

Z HISTÓRIE PLTNÍCTVA

Pltníctvo je spôsob vodnej dopravy prostredníctvom pltí. Ako spôsob obživy obyvateľov horských regiónov Slovenska pretrvával do 30. rokov 20. storočia. Jeho rozvoj súvisel s rozmachom ťažby dreva, banskej činnosti a hutného podnikania a so splavnosťou riek. Začiatky pltníctva na Slovensku siahajú do 11. storočia. Od 2. polovice 19. storočia jeho význam klesal. Spôsobila to výstavba železníc a stavba prvých priehrad, ktoré znemožnili vodnú dopravu. Posledný transport dreva po Váhu na plti uskutočnil Gejza Šavrnoch z Lúčok v lete 1942.

Kolískou pltníctva na Váhu bol Liptov. Medzi najvýznamnejšie pltnícke centrá patrili Králová Lehota, Liptovský Hrádok, Paludza, Ružomberok, Kraľovany. Na každú pltnicu sa musel pltník vystrojiť. Potreboval pracovné oblečenia (krpce, úzke súkenky, halienku, kamizol, prusliak, lanové košele, široký klobúk, tanistru z konopného plátna). Liptovskí pltníci nosili široké kožené opasky. Mali v nich zapekačku, kresadlo, tabak, nožík a peniaze. Každá pltnícka skupina sa pred plavbou zásobila solenou baraninou, bravcovou mastou, údenou slaninou, krúpami, múkou, zemiakmi, bryndzou a pálenkou. Chlieb kupovala na štáciách v pltníckych krčmách. Pltníctvo ako sezónne zamestnanie malo hlavnú sezónu od začiatku apríla do konca júna. Po Veľkej noci sa splavovali kláty na dosky, v máji a júni dlhé drevo. Najdôlezitejší bol faktor - hlavný pltník, ktorý organizoval prácu pltníkov. Plť riadil najskúsenejší pltník – predník. Na zadnej časti plte bol začiatočník – zadník a počas plavby pripravoval jedlo. V prednej časti plte bola koliba s uloženým jedlom a ohniskom, kde sa varilo. Varili sa múčne jedlá, polievky, baranie mäso. Súcastou stravy bola aj pálenka. Pltníctvo bolo slobodné aj pre poddaných. Vyberanie mýta zaviedli feudálni mocipáni. Vodné mýta postupne vznikali v Budatíne, v Orechovom pri Trenčíne, v Púchove, Ružomberku…V Liptove mali do 17. storočia výsadu volnej pltnice zemepáni, župy, výsadné mestá a niektoré zemianske rodiny. Prefekt Likavy Ján Rakovský s úradníkmi zastavil v máji 1587 v Ružomberku sprievod pltí Ladislava Pongráca naložených tovarom, ktorý zhabali, pltníkov zbili a rozohnali. Podobných neprávostí sa dopustil aj úradník likavského panstva za čias grófa Gašpara Illesházyho, Ružombercan Krištof Schustrík. Ten dal v roku 1647 na Gombáš svojho mýtnika, ale na protest mesta Ružomberka musel zrušit gombášske mýto. V roku 1596 rada mesta Ružomberok zriadila tzv. breznô, ktorým zdanovala pltníkov. Bolo v správe kupcov rodiny Kollárovcov. Podľa nariadenia z 12. decembra 1753 každé plavidlo muselo mať označenia, kto je majiteľom dreva. Určovalo tiež miesta, kde mohli pribíjať plte. Jeho kodifikácia určená administratívou v roku 1879 platila až do zániku slovenského pltníctva. Vodná doprava slúžila aj na prepravu osôb. Medzi najznámejšie patrili plavby uhorského palatína Františka Vešeléniho. Roku 1565 sa splavil 15-timi plťami z Ružomberka do Trenčína. O devät rokov neskôr viezol 600 vojakov na 16-tich pltiach. V auguste 1847 na IV. Valné zhromaždenie Tatrína do Čachtíc si účastníci z Liptovského Mikuláša prenajali na prepravu dve plte. Na plavidlá nasadli vo Vrbici a viezli sa na nich do Nového Mesta nad Váhom. Ružomberské pltovisko sa nachádzalo medzi súčasným mostom na Oravu a lávkou.

Dnes sa k jeho existencii hlási tunajší Hostinec U Pltníka. Jeho poloha oproti bývalému plťovisku vytvára k tomu vhodnú príležitosť a o ostatné sa postará personál hostinca, kde ste srdečne vítaní.

 

Ružomberské plťovisko


 

TOPlist